Planeta pre Pantanov

Начало книги

— Vieš, — povedala Majka, — mám akúsi hlúpu predtuchu…

Stáli sme pri raketovom klzáku, Majka si hľadela pod nohy a opätkom ryla do zamrznutého piesku.

Nevedel som, čo jej na to povedať. Netrápili ma síce nijaké predtuchy, no pravdu povediac, ani mne sa tu nepáčilo. Prižmúril som oči a zahľadel som sa na ľadovec. Vyčnieval nad obzorom ako obrovská homoľa cukru, ako oslepujúco biely vyštrbený kel, veľmi studený, nehybný a nedotknutý, nijaký malebný jagot a hra farieb. Kedysi dávno, pred stotisíc rokmi prenikol na tento pozvoľna sa zvažujúci nechránený breh a vyzeralo, že takto tu chce trčať ďalších stotisíc rokov naprotiveň všetkým svojim bratom, čo nepokojne blúdia po otvorenom oceáne. Tiahla sa k nemu hladká, sivožltá pláž, trblietajúca sa miriádami šupiniek inovate, a napravo od neho sa rozprestieral oceán, pochmúrny, rozčerený zimomravými vlnkami, na obzore atramentovočierny, neprirodzene mŕtvy, vanulo z neho studeným kovom. Vľavo nad horúcimi žriedlami, nad močariskom ležala sivá vrstevnatá hmla, za ňou sa nejasne črtali končité sopky a ďalej sa kopili kolmé tmavé skaliská pokryté škvrnami snehu. Tiahli sa pozdĺž celého pobrežia, až pokiaľ oko dovidelo, a nad nimi na bezoblačnú, no takú istú smutnú, mrazivú sivofialovú oblohu vychádzalo drobné fialkasté studené slnko. Z klzáka vyšiel Vanderhose, hneď si natiahol na hlavu kožušinovú kapucňu a rýchlymi krokmi pristúpil k nám.

Читать дальше →