Snehulienka

Начало книги

Iba raz som videl, ako stroskotáva kozmická loď. Iní to ešte nikdy nevideli.

Nie je to strašné, lebo človek sa ani nestihne v duchu preniesť na miesto katastrofy a prežiť ju akoby na vlastnej koži. Pozorovali sme z mostíka, ako sa loď pokúša pristáť na planéte. Sprvu sa zdalo, že sa jej to darí. Mala však priveľkú rýchlosť.

Loď sa dotkla dna miernej preliačiny, no nezastala, lež šla ďalej, akoby sa chcela skryť v skale. Skalnaté lôžko sa však nepoddalo a loď sa začala rozpadávať, ako keď kvapka dopadne na sklo. Jej pohyb sa spomaľoval, od trupu sa ani drobné kropaje lenivo, nezvučne oddeľovali jednotlivé časti a ako čierne bodky vyletúvali nad dolinou, hľadajúc pohodlné miesto, kde by sa mohli uložiť a znehybnieť. A potom sa ten nekonečný, asi minútu trvajúci pohyb skončil. Loď bola mŕtva a až teraz oneskorene som si v duchu vybavil lomoz praskajúcich priečok, škripot trhajúceho sa kovu, hvižďanie povetria, v kryštálikoch sa usádzajúceho na stenách. Živé bytosti, ktoré tam ešte pred chvíľočkou boli, stačili tieto zvuky zachytiť iste len v začiatkoch.

Читать дальше →